V júni v roku 2018 sa konal 22. ročník DFF Zdola ponickýho mlyna. Už štvrtý rok je súčasťou festivalu aj krojovaný sprievod obcou. Pred štyrmi rokmi sme si pripomenuli slávnu Ponickú svadbu a jej sfilmovanú podobu, ktorú v Ponikách režírovala Ľuba Pavlovičová Baková. Mladé dievčatá prezentovali nádhernú ponickú partu, obliekli sa do ponického svadobného kroja a pri pohľade na ne nám až dych zatajovalo. Bola to nádhera, vidieť toľko trblietavej krásy pokope. A každým rokom sa to potvrdzuje. Uplynulý ročník bol výnimočný nielen tým, že sa nám opäť predviedli ponické dievčatá v partách, pripomenuli sme si našich vzácnych Poničanov Ondreja Madoša a Jána Kapustíka a spoločne s ostatnými krojovanými hosťami sme vytvorili neopakovateľnú atmosféru, ale aj predstavením dokumentárneho filmu Poniky, Poniky… Dôstojne bolo toto dielo uvedené do života starostom obce Poniky Ing. Jánom Beňom. A čo nás priviedlo na túto myšlienku? V rámci realizácie projektu Poniky Okno do minulosti, počas ktorého sme zbierali dobové fotografie v Ponikách, nám rukami prešlo množstvo obrázkov, na ktorých je zachytený život obce a jej obyvateľov či okolitá príroda. Iste si mnohí z Vás pamätajú, ako vo Vás silno zarezonovala výstava fotografií, ktorú ste mali možnosť navštíviť v ponickom kultúrnom dome. Tu niekde vznikla myšlienka oživiť dedinské tradície, zvyky a obyčaje aj na filmovom plátne. Získali sme podporu starostu obce a obecného zastupiteľstva. Našiel sa dokumentarista, rodák z Poník Milan Kosec, ktorý ochotne a s horlivosťou jemu vlastnou prijal výzvu zdokumentovať zvyky a obyčaje v Ponikách. Ale to je len časť, vďaka ktorej mohlo dielo vzniknúť. Mnohí Poničania sa zanietene zapájali do natáčania, obliekali do krojov, pripravovali priestory, varili a piekli, poskytovali cenné rady. Spolu sa nám podarilo vytvoriť dielo, ktoré, pevne veríme, bude pre Vás potešením a stane sa zdrojom inšpirácie a trvalou hodnotou aj pre ďalšie generácie.
Počas troch rokov sme sa snažili pozbierať čriepky zvykov, ktoré nám tu naši starí rodičia zanechali a ktoré nám tu ešte zostali. Vracali sme sa do čias, ktoré si ešte mnohí pamätajú, keď sme hrabali seno na Dielci, sadili „krumple“ v Háji, či spievali Čas radosti, veselosti na Vianoce v mlyne u starkej.
Počas náročnej, ale nádhernej práce, sme si uvedomili, že je našou povinnosťou pripomínať si a zachovávať zvyky našich starých otcov a materí, preberať ich posolstvá, pretože je v nich veľa umu a múdrosti, z ktorej môžeme čerpať i v dnešnej dobe. Vážme a chráňme si, čo nám tu zanechali, pretože je to súčasť našej histórie a aj nás samotných.
Je nám nesmiernou cťou, že nám bolo umožnené podieľať sa na zachovávaní tradícií a spolupracovať s ľuďmi, ktorí si vážia naše kultúrne dedičstvo. Nasledujúc motto ponického rodáka básnika Štefana Žáryho „nie v snehu, či piesku, lež v čine zostávajú po človeku stopy“ veríme, že sa opäť stretneme pri ďalších projektoch a budeme spolu načierať do nevyčerpateľnej studnice ponických piesní, zvykov a obyčajov.
Mária Palovičová, Michaela Škamlová
